Odpočíva Jánošík na dne Liptovskej Mary?

janosik

Poľský historik o slovenskom zbojníkovi Meno Juraj Jánošík pozná na Slovensku každý. Všetci vedia, že Jánošík bol slovenský zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Grand Dictionnaire Encyclopédique Larousse z roku 1984 o ňom píše: “bandit slovaque, chevaleresque… un symbole de la revolte contre les oppresseurs”.

Poľský historik Dr. Stanislaw Dzieciolowski nedávno dokončil knihu “Juraj Jánošik hetman zbójnicki”, ktorá je zavŕšením jeho niekoľkoročného skúmania historických dokumentov a bude pravdepoodobne prvou poľskou Jánošíkovou biografiou. Spýtala som sa, prečo varšavského historika zaujal práve tento zbojnícky kapitán. – Aj preto, že som od svojich sedemnástich rokov chodil po Tatrách. Okrem toho som sa zaujímal o dokumenty týkajúce sa poľských zbojníkov, pretože to neboli obyčajní lúpežníci, ale ľudia s fantáziou. Uvedomil som si, že existujú traja Jánošíkovia. Jánošík historický, legendárny a literárny, a každý žije vlastným životom. Čo sa týka literárneho Jánošíka, musím povedať, že ma zaujali tri piesne, ktoré literárne spracovali Bohuslav Tablic, Ján Botto a Absolón Meško. Také pekné piesne ospevujúce zbojníka Poľsko nemá. Hovorí sa v nich o maličkostiach, ktoré majú veľa spoločného so skutočnými faktmi. Zhodujú sa mená, miesta a udalosti. Preto som presvedčený, že v Jánošíkovom živote bola žena, ktorá sa volala Dorota. Skutočného Jánošíka môžeme poznať, keď budeme študovať historické dokumenty. Tie najdôležitejšie sú zo súdneho procesu. Proces s Jánošíkom sa začal 16. marca v roku 1713 v Liptovskom Mikuláši. Trval dva dni. Jánošíka mučili a odsúdili za zbojstvo a lúpeže. Zoznam zločinov hovorí o napadnutiach a lúpežiach, ktoré sa uskutočnili v okolí stredného Váhu. To znamená, že Jánošík zbíjal medzi Važcom a Východnou, ale určite sa nedostal až do Trenčína. Jeho pôsobenie sa končilo vo Veľkej a Malej Fatre, v Nízkych Tatrách a v okolí jeho rodiska. Oblasť to bola na tie časy pomerne veľká, ak si uvedomíme, že sa premiestňoval predovšetkým peši. Jeho základňou, odkiaľ začal zbíjať, bola Terchová, jeho rodná dedina, ale len zo začiatku. Neskôr sa už v Terchovej ukázať nemohol. Odišiel do Klenovca k svojmu priateľovi Tomášovi Uhorčíkovi, ktorý bol v dedine krčmárom a volal sa Mravec.

Tvrdíte, že Jánošík nebol klasickým zbojníkom, prečo? – Pretože nikoho nezabil. Napádal kupcov, bohatých cestujúcich. Vedel tak prekvapiť, že napadnutí sa nedokázali brániť. Zabíjať nemusel. Len farár Juraj Vrtík sa vraj bránil a jeden z Jánošíkovej družiny naňho vystrelil a poranil ho. Ale pozor, farár zomrel až o mesiac vo svojej fare, a to znamená, že zbojníci mu dovolili nielen odísť, ale mu aj pomohli. Výstrel bol náhodný a určite nestrieľal Jánošík. Nikdy viac sa nič podobné nestalo. Nikdy nevykrádali kostoly a nikoho nezabili. To sa nedá povedať o poľskom zbojníkovi Jakubovi Surowcovi, či o zbojníkoch na Ukrajine i v Rusku.

Ako to bolo s tým Jánošíkovým – bohatým berie a chudobným dáva? – V istom zmysle to bola pravda. Zbojníci brali predovšetkým peniaze, potom zbrane a nejaké cennejšie predmety. Koľko toho mohli zobrať? Presne toľko, koľko mohli uniesť vo vreci. Museli rýchlo odísť z miesta lúpeže. Niesli ešte vlastné zbrane a iné ťažké predmety. A čo sa nachádzalo na vozoch kupcov? Údené mäso, slanina, klobásy, vrecia múky, zrno, súkno, plátno, remeselnícke výrobky. To si zobrali obyvatelia najbližšej dediny. Zbojníci ich mohli dokonca zavolať, berte, to je pre vás. Vtedy bola väčšina obyvateľov veľmi chudobná, keď si taký človek zobral hoci aj plát slaniny, blahorečil zbojníkom.

Viete, kde sa nachádza Jánošíkov poklad? – Jánošík sám uviedol, že pri konkrétnej ceste rastie jedľa a na nej je vyrezaný symbol ruky. Tam je zakopaný jeho poklad. Je to možné, ale poklad sa nenašiel. Ak aj niekde je, nemohol byť príliš veľký. Zbojníci zrabovali jeden cisársky toliar, dvadsať maďarských zlatiek, nič viac. Takže to nemôže byť nijaký kotlík s dukátmi, ako sa o tom hovorí v ľudovej legende, alebo ako to predstavujú ľudové kresby.

Ale vráťme sa ešte k súdnemu procesu. Hovorili ste, že trval dva dni, už z toho sa dá usudzovať, že bol pravdepodobne veľmi “spravodlivý”. – Jánošíka súdili podľa dekrétu z roku 1625, ktorý vydal cisár Ferdinand II. O drancujúcich tulákoch a zbojníkoch a o spôsobe zaobchádzania s nimi. Dekrét hovoril predovšetkým o treste smrti. Iný trest prakticky neexistoval. Jánošík – zbojnícky kapitán – musel byť presvedčený, že ho čaká len trest smrti. Samozrejme, tresty sa vykonávali rôznym spôsobom. Radovým zbojníkom odtínali hlavy alebo ich vešali na šibenici, lámali v kolese. Trest zavesenia za rebro na háku bol najhorší a dostávali ho iba vodcovia družín. Ako som zistil z dokumentov z rokov 1700 až 1715, v Liptove ho vykonali len raz a to práve na Jánošíkovi.

To tiež dokazuje, ako sa ho báli, alebo sa chceli pomstiť? – Chceli ľudu ukázať, že platia zákony, preto trest vykonali verejne na popravisku na brehu Váhu. Jánošík bol pre vtedajšiu moc veľmi nebezpečným zbojníkom. V júni roku 1712 sa v Liptovskej a Oravskej župe rozhodli zvýšit počet pandúrov na 17 mužov, ktorí mali zabrániť lúpežiam, týkalo sa to predovšetkým Jánošíka. Veliteľom pandúrov bol Juraj Slávik, nepochybne Slovák. Dokonca sa vie, že mal dostať päť zlatiek a ostatní tri zlatky mesačne. V prípade, že chytia zbojníka, dostanú ešte päťdesiat zlatiek. Takže ten, kto chytil Jánošíka, bol pravdepodobne Juraj Slávik.

Je pravdou to, čo hovorí legenda, že Jánošíka zradili a pod nohy mu nasypali hrachu? – To, samozrejme, nie je pravda. Nechytili ho v krčme v Dubovej, ale s veľkou pravdepodobnosťou v dome Martina Mravca alias Tomáša Uhorčíka v Klenovci. Zbojníkov chytali väčšinou na základe zrady a udania. Pandúri ich nenaháňali po horách a lesoch – to by bolo hľadanie ihly v kope sena, a sami by sa mohli stať obeťou zbojníkov. Pandúrov bolo sedemnásť a zbojnícka družina mala od desať do tridsať mužov. Základný počet bol desať-dvanásť, pretože zbojníci si na jednotlivé akcie brali ľudí. S pandúrmi by si poradili. Pandúri chytali zbojníkov vždy v dedinách. Snažili sa dozvedieť, či je zbojník doma, so svojím dievčaťom, s priateľom, v krčme, a tam sa ich snažili chytiť, najčastejšie v noci. Museli mať v dedinách svojich informátorov. Literárne aj historické texty hovoria o osobe, ktorá ho mohla zradiť, ktorá vedela, že Jánošík býva u Mravca a že Mravec je Uhorčík, čo sa, mimochodom, ukázalo až počas súdneho procesu s Mravcom. Ale mohol to byť aj niekto iný.

Ako vôbec Jánošík vyzeral? Bol to skutočne mohutný chlap, ako to predstavujú kresby? – To nevieme. Mal dvadsaťpäť rokov, čiže ako zbojnícky kapitán bol mladý. Musel byť veľmi silný a obratný, pretože do zbojníckej družiny prijímali len zdatných ľudí. Zbojníci robili skúšku zdatnosti – bolo treba vyskočiť do výšky a odstreliť jedľovú halúzku, vyskočiť a odťať halúzku valaškou. Zbojník sa musel pasovať so zbojníckym kapitánom a dokonca s členmi družiny. Nemusel zvíťaziť, ale všetci museli uznať, že je silný. Jánošík sa veľmi rýchlo, len čo sa dostal do Uhorčíkovej družiny, stal jeho nástupcom. Preto sa musel vyznať v zbojníčení. Okrem toho musel mať aj iné schopnosti. Predtým slúžil v maďarskej armáde, v pešom pluku plukovníka Viliama Vinklera, zúčastnil sa boja pri Trenčíne. Jánošík musel poznať vojenský život, vojenskú taktiku, rôzne druhy zbraní, musel, samozrejme, dobre strielať, oháňať sa valaškou a dobre poznať okolie.

Koľko rokov Juraj Jánošík zbíjal? – Rok a pol, prakticky jednu sezónu. Na jeseň roku 1711, celé leto roku 1712. Chytili ho pred začiatkom zbojníckej sezóny a súdili v marci 1713. Zbojnícka sezóna sa tradične začínala v apríli na svätého Juraja alebo Vojtecha a končila sa približne v októbri na svätého Michala. Nielen preto, že už nebolo toľko cestujúcich, ale preto, že zbojníkov podporovali pastieri. Je dokázané, že na salašoch dokonca očakávali príchod zbojníkov. Zbojníci im lacno predávali predmety, ktoré nazbíjali. Pastieri pripravili hostinu, piekli barany. Ovce boli majetkom dediny a nebolo možné ich zabíjať, v tomto prípade mali pastieri dobrú výhovorku – prišli zbojníci.

Až keď som prišla do Poľska, zistila som, že Poliaci hovoria náš Jánošík. Ako to teda je? Bol Jánošík Slovákom, alebo Poliakom? – Samozrejme, bol Slovák. V Jánošíkovej družine však boli aj Moravania a Poliaci. Dedina Terchová mala vtedy svoju faru vo Varíne a tam farár Michal Smutko urobil po latinsky zápis do matriky, že v roku 1688, 25. januára, pokrstil dieťa narodené Martinovi Jánošíkovi a jeho žene Anne rodenej Čišníkovej, ktoré dostalo meno Juraj, krstnými rodičmi boli Jakub Meriad a Barbara Krištofíková z Terchovej. Nevieme presne, kedy sa Jánošík narodil, ale som presvedčený, že sa narodil dva týždne pred zápisom do matriky. Deti sa krstili týždeň po narodení, ale vtedy bola ostrá zima a do Varína bolo dvadsaťtri kilometrov. Preto si myslím, že Jánošík sa narodil začiatkom januára roku 1688 v Terchovej.

Zistili ste, kde by sa mohol nachádzať Jánošíkov hrob? – Niekedy bolo v rozsudku smrti napísané, že telo odsúdeného má byť zakopané. Vtedy bol zakopaný pri šibenici, alebo niekde v okolí. Ak takýto zápis neexistoval, musíme pripustiť, že telo odovzdávali rodine. Čo sa stalo s telom Jánošíka? Bol pochovaný na najbližšom cintoríne v Liptovskom Mikuláši? Je to možné, aj keď zbojníkov pochovávali vždy niekde pod plotom, a nie medzi poriadnymi ľudmi. Ale čo sa týka Jánošíka, zachovalo sa ústne podanie, ktoré hovorí, že Jánošíka pochovali na kuruckom cintoríne. Bol to malý cintorín, na ktorom pochovávali kurucov, čiže povstalcov z armády Františka Rákocziho II., Jánošík bol vojakom uhorskej armády a aj povstalcom. Tento malý cintorín sa nachádzal v Čemiciach. Keď stavali vodnú nádrž Liptovská Mara, cintorín i celú obec zatopila voda. Je teda možné, že Jánošík teraz odpočíva na dne Liptovskej Mary, do ktorej Váh nesie vody až spod Kriváňa.

autorka: Zdena Šišová
zdroj: czsk.net

Komentáre (26)

  • Tinka hovorí:

    Kedy zomrel Janošik

  • jano hovorí:

    Janosik zomrel 17.3.1713 v Liptovskom Mikulasi. Lepsie povedane, bol popraveny.

  • alenka hovorí:

    Je pravda, že Jánošík sa zavesil na hák sám, alebo to bola iba legenda?

  • betar hovorí:

    To ci sa zavesil sam, alebo ho napichli, je tazke povedat, avsak, ked berieme do uvahy, ze pri poprave mal urcite zviazane ruky vzadu, tazko mohol v takom stave vyskocit sam na hak. Je to moja domnienka. Aj jeho legendarne "Ked ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte" mohol pre tym povedat.

  • miro hovorí:

    Starorímsky vznik mena Jánošík
    a pomenovanie Terchovej
    Sú aj iné korene vzniku mena Jánošík. Tie však majú trochu vzdialenejšie korene. Ich začiatok treba hľadať niekde v starom Ríme, alebo, ak nechceme ísť až tak ďaleko, tak hľadajme tieto korene kdesi pod Trenčianskou skalou
    Vie sa o tom, že Markus Aurélius robil svoje výboje až k Dunaju a dokonca jednu zimu zimoval so svojim vojskom pod Ttrenčianskou skalou a založil osadu Laugarício.
    Podstatné pre naše rozprávanie je to, že v tomto rímskom vojsku bolo veľa šikovných , silných, vysokých a na všetko odhodlaných vojakov. Medzi nimi boli dvaja nerozluční priatelia, vyšší, silnejší Jánus a pomenší, ale tak isto šikovný Terchius.
    Zdalo sa v tých časoch, že kdesi tu je už koniec vtedajšieho známeho sveta. Proti prúdu okolo Trenčianskej skaly tečúcej rieky / dnes už vieme že to bola rieka Váh / boli už len nepreniknuteľné lesy, plné divej zvery. Zdalo sa, že tam vyššie už ľudská noha nikdy nevkročila.
    Markus Aurélius si jedneho dňa dal zavolať oboch priateľov, Jánusa a Terchiusa. Nariadil im, aby si vybrali menšiu kohortu vojakov a aby sa pod Jánusovým vedením vybrali proti prúdu rieky prebádať neznáme kraje. Stanovil im lehotu na návrat a požiadal ich, aby všetko podrobne mapovali a zapisovali. Myslel pri tom už na ďaľšie rímske výboje do neznámych krajín a oblastí.
    Jánus a Terchius vybrali skotočne najlepších bojovníkov. Už vtedy, pri formovaní dobrovoľníckeho oddielu začali tento nazývať Jánusov šík.
    Váh bol v tom čase nespútaná, divoká rieka, z oboch strán porastená nepriestupnými pralesmi. Jánusov šík len s veľkými ťažkosťami prekonával rôzne úskalia a útrapy cesty. Odmenou po dlhom čase im bola príjemná kotlina na sútoku niekoľkých riek / dnes vieme, že to boli terajší Váh, Kysuca, Rajčianka, Varínka, ba aj v tých časoch krátky, ale o to divší Všivák.
    Jánusov šík si na tomto malebnom mieste, bohatom na zver a ryby, náležite odpočinul. Dobrodružná povaha Jánusa sa nezaprela a po niekoľkých týždňoch sa Rimania znovu vydali na cesty. Menšia časť pokračovala ďalej proti prúdu rieky, smerom na terajšiu Strečanskú úžinu. Po týchto prieskumníkoch sa naveky zľahla zem.
    Ostatní, pod Jánusovým vedení sa vybrali do tých najhustejších a najneprístupnejších pralesov proti prúdu terajšej riečky Varínky.
    Neďaleko miesta kde sa táto vlievala do terajšieho Váhu objavili maličkú osadu domorodcov. Boli síce zaodení len v kožiach divých zvierat, ale zato vedeli variť výborné pivo. Tento nápoj Rimanom veľmi zachutil a na počesť jeho varenia nazvali osadu Varínom / Terra Varna /.
    Zanedlho pokračovali ďalej popri riečke a po strastiplných pochodoch zazrel Jánus a jeho druhovia prekrásne horstvo s divokými, rozoklanými bralami, s jedinečnou flórou a faunou. Niet sa čo diviť Rimanom z nížin, že si toto miesto a hlavne malebnú dolinu na úpätí vysokých brál na prvý pohľad zamilovali. Povedali si, že sa tu usadia a nikdy viac sa nazad nevrátia.
    Jedna z príčin, možno aj podstatná, bola v tom, že v osade ktorú objavili v tejto doline bolo naozaj veľa krásnych dievok súcich na vydaj, rúčich do voza i do koča.
    Rozložili si tu teda svoj tábor a Terchiusovi prvému padla do oka pekná dievčina. Netrvalo dlho, požiadal ju o ruku. Dievča jeho náklonnosť opätovalo a slávila sa prvá rímsko – domorodá svadba.
    Jánus z tohto opevneného tábora robil výpravy do blízkeho aj ďalekého okolia, mapoval, spisoval, bádal. Terchius medzitým naučil domorodcov všetko čo ovládali Rimania, nielen boju, ale aj roľníčeniu a chovu zvierat. Postupne aj ostatní Rimania si zobrali za ženy domorodé dievky a ani na um im neprišlo vrátiť sa niekedy k rímskemu hlavnému voju.
    Jánus, ako starý vojak nenechal zaháľať svojich chlapov ani po tejto stránke a pravidelne ich cvičil. Keď ich zvolal na cvičište, vždy nezabudol zakričať mohutným hlasom
    „ Šík, na môj povel ! „
    Domorodci tieto cvičenia s obľubou sledovali a hovorili si – kedy už zase bude Jánus cvičiť ten svoj šík, Jánusov šík zase cvičí a pod.
    Postupne nahradili rímske meno Jánus domáckejším menom Ján. Nebolo už ďaleko od toho, aby z Jánovho šíku vzniklo meno ich veliteľa Jánošík.
    No, a čo Terchius ? Terchius bol vlastne zakladateľ celej tej novej osady. Keď nastala jeho chvíľa, chvíľa starého kmeťa – zakladateľa rodu uľahol za prítomnosti svojho početného potomstva a vďačných obyvateľov vtedy už na tie časy pomerne veľkej dediny na smrteľnú posteľ jednomyseľne bolo dohodnuté, že na jeho počesť sa dedina nazve po ňom – Terchiova dedina – Terchová.
    Aj takýto pôvod môže mať priezvisko Jánošík a meno Terchová.

  • miro hovorí:

    Jánošík na štúdiách v Trnave

    Medzi jánošíkológmi sa už po stáročia vedie vedecký spor – chodil Juraj Jánošík do školy – do seminára v Trnave, nechodil ? Zástancov toho, či onoho sú tucty renomovaných vedátorov, produkujúcich si na tejto téme svoje vedecké hodnosti a tituly. Jedni vravia – akože mohol chodiť na takú školu syn chudobného poddaného, ktorý nevedel čítať, ani písať, ktorý nemal peniažky ani len na to aby stačil vyživiť hladné krky vo svojej poddanskej chalúpke a od rána do večera robotoval na pánskom s celou svojou rodinou. Akože už len mohol dať svojho syna na takú pánsku školu?. Nakoniec, všetci poddaní boli viazaní povinnosťou u svojho pána. Samovoľne sa nemohli vzdialiť ani len na krátky čas zo svojej usadlosti bez povolenia. Na všetko – všetuličko museli mať papier od svojich pánov. Dôvodia dokonca aj históriou, kuruckými vojnami, operujú bitkou pri Trenčíne, na ktorej sa vraj Jurko ako mladý vojak zúčastnil, bol zajatý a zverbovaný do cisárskeho vojska… a tak ďalej, a tak ďalej… Teda – od malička robotoval na pánskom, potom vojenčil, potom zbojníčil, robil hrdinské skutky. Kedyže mu ostalo času, aby študoval za pána v ďalekej Trnave.
    Nuž, majú pravdu? Nemajú ?
    Oponenti dôvodia – aj za Jurkových čias boli medzi poddanými výnimočné osobnosti, vedmáci, vysoko sa vynímajúci medzi svojimi druhmi. Títo mali od pánov udelené určité privilégia, boli oslobodení od panského robotovania a svojim spôsobom si ich panstvo aj považovalo. Vedeli oni často predpovedať počasie na základe svojich skúseností, poznali liečivé bylinky, vedeli pomôcť pri urieknutí kravky, či malého dieťaťa. Vážení boli u pánov i poddaných a často urovnávali spory u nevoľníkov. Z vlastnej iniciatívy naučili sa často popri ťažkej robote na pánskom po nociach pri svetle smolných pochodní čítať, ba dokonca i písať a všestranne sa vzdelávali. Takýmto vedmákom bol aj otec Juraja Jánošíka. Za svoje drobné rady sa mu od pánov dostala kde – tu dajaká zlatka a od svojich súkmeňovcov sem – tam dajaké naturálie – či už to bolo pár vajíčiek, kuriatko, alebo trochu múky na chleba. Starý Jánošík bol teda pomerne vo svete rozhľadený a všetko jeho úsilie smerovalo k tomu, aby jeho syn niekedy dosiahol viac ako on, aby bol študovaný. Žgrlošil, strádal, odkladal ťažko nahonobené zlatky a keď jeho nadaný syn Jurko dosiahol vek potrebný na škoľovanie, pobral sa za pánom grófom Lowenburgom až do ďalekej Tepličky. Dal sa ohlásiť a ponížene poprosil aby osvietený pán gróf prepustil jeho syna na štúdia do Trnavy. Spupný Lowenburg by bol určite odmietol túto poníženú prosbu. Veď, kto to kedy videl, aby sprostý sedliak mal lepšie školy ako jeho pán. No, riadením osudu sa stalo, že práve v deň prosby starého Jánošíka narodil sa mu prvý vnuk – podľa neho, hrdý nositeľ slávneho mena a jeho právoplatný dedič z druhého kolena. Šťastný, že jeho rod má svojho pokračovateľa, milostivo súhlasil s Jánošíkovou prosbou.
    Stará pani Jánošíková / nuž ako sa to vezme – mala sotva štyridsať rokov /, starostlivo zakrútila do malej plachtičky tých niekoľko krvopotne ušetrených zlatiek, do skromného batôžka zabalila pár osúchov, trošku slaninky, pár vajíčok. Do batôžka starý Jánošík pribalil ako relikviu písomné odporúčanie grófa Lowenburga pre osvieteného pána rektora trnavskej univerzity, mimochodom – jeho bývalého konškoláka z mladých čias a ešte aj teraz, podľa neho – dobrého kamaráta.
    Jurko mal nohy mocné. Netrvalo ani celé dva dni a prvý raz uzrel kostolné veže staroslávnej Trnavy. Odpočinutý, hneď zavčas rána dal sa ohlásiť u osvieteného pána rektora a vysvetlil mu kto je, čo je a odovzdal mu odporúčajúci list od grófa Lowensburga. Aký bol gróf krutý a zlý na svojich poddaných, taký bol pán rektor trnavskej univerzity dobráčisko, prajúci mladým, šikovným i keď chudobným poddanským chlapcom. Od prvej chvíle sa mu mladý Jánošík mimoriadne zapáčil. Skromný, zdravý dedinský chlapec s otvorenou hlavou, s príjemným i keď hrdým vystupovaním, sa na míle odlišoval od pánskych synkov, študujúcich v tom čase možno len z dlhej chvíle a na prianie rodičov na staroslávnej Trnavskej univerzite. Pripomínal mu jeho mladé časy, veď aj on pochádzal z chudobných pomerov a len vlastnou usilovnosťou sa dostal na tak významné miesto. Veru, veľmi rýchlo pri debate s Jurkom pochopil, že tento hmotnými statkami neoplýva, že tých pár rodičmi krvopotne ušetrených zlatiek by mu nestačilo ani do prvých vakácii. Jemne a taktne naznačil Jurkovi, že sa mu bude snažiť pomôcť. Našiel mu ubytovanie u bohatého mešťana. Nie za peniaze, ale za drobné služby, ktoré ani hrdého Jurka nemohli uraziť. Tam sa mu dostalo aj skromnej stravy. Po nedlhom čase, ako lúmen ročníka začal vyučovať synkov a dcéry bohatých trnavských mešťanov a za túto službu sem – tam padla dajaká tá zlatka. Nemohol síce Jurko vysoko vyskakovať, ale pretĺcť sa štúdiom dalo.
    Páni profesori Trnavskej univerzity si ako jeden Jurka obľúbili, pomáhali mu ako sa dalo finančne a predpovedali mu veľkú vedeckú budúcnosť. Často medzi sebou hovorili, že takého nadaného študenta ešte Trnavská univerzita nepamätá. Niektorí dokonca tvrdili, že prejde len niekoľko rokov, najviac šesť – sedem a budeme mať nového platného člena nášho profesorského zboru.
    A Jurko sa snažil. Exceloval v teologických vedách, prírodných vedách, ale jeho nadanie sa prejavovalo hlavne vo vedách technických: Tam , aj tam bol zanedlho premiantom. Bol priamo posadnutý štúdiom. Na čo nestačil cez deň, dobiehal po nociach. Za jeden rok dokázal absorbovať látku minimálne troch ročníkov. Štúdium mu bolo drogou, vedomosti sa na neho lepili ako muchy na med. Jeho logické myslenie mu umožňovalo spájať nadobudnuté vedomosti z rôznych odborov štúdia. Onedlho sa po celej staroslávnej Trnave pošuškávalo, že sa rodí nový svetový polyhistor. Označovali ho unisono za ozdobu a pýchu svojej staroslávnej univerzity. Dopočuli sa o ňom dokonca aj svetoznámi vedátori z Viedne a Pešti.
    Často krát navštívila kavalkáda kočov najznámejších vedcov Trnavu, aby viedli učené dišputy s mladým kolegom. Boli to pre Jurka krásne časy. Najznámejšie a najbohatšie trnavské rodiny sa predbiehali, aby mohli do svojich rodín uviesť Jurka ako nádejného zaťa. Pravda, pletky s trnavskými kišasoňkami Jurko neodmietal. Dlho, predlho, po jeho náhlom odchode z Trnavy sušili sa slzami premáčané navoňané kapesníčky trnavských dievčat na priedomiach mestských parádnych domov, ale i kapesníčky švárnych slúžtičiek z horného Uhorska.
    Zdalo sa, že kariére medzinárodne uznávaného vedca – polyhistora nič nestojí v ceste. Staručký rektor staroslávnej univerzity už chystal svoju dôchodkovú rozlúčku, už pripravoval cestu pre svojho nástupcu. Veru, nebolo iného vhodnejšieho kandidáta.
    A zrazu – zrazu ktosi doniesol správu z Terchovej. Krutý Löwenburg nešanoval starého vedmáka – Jurkovho otca a pre akúsi pletku / možno nenastúpil v stanovenom čase na pánske / dal Jánošíka potupne derešovať. Jurko sa teda dozvedá, že jeho milovaný otec leží v Terchovej na smrteľnej posteli. Neváha. Dvadsaťštyri hodín pešieho pochodu, ba čo vravím pochodu – behu – trvá Jurkova cesta na horniaky. Bez oddychu, bez prestávky. Prišiel načas? Prišiel neskoro!
    Načas, lebo ešte zastihol otca živého. V poslednej agónii zazneli len slová – Syn môj! – Otec!!
    A Jánošík, Jurkov otec zavrel oči naveky.
    V Jurkovi sa niečo zlomilo. Povedal – Sedliak nebude nikdy pánom, nesmie byť krutým pánom – opakoval so zaťatými zubami. Zahodil vedeckú kariéru za chrbát. Dôstojne a s pietou pochoval otca a rovno z maličkého cintorína s valaškou po boku sa rozbehol do hôr.
    Tam kdesi sa začala nová história Jurkovho života, história zbojnícka, história hrdinská – heroická.
    Položme si teda znovu otázku. Študoval Jánošík na univerzite v Trnave, neštudoval ? Záleží na tom ? Nemení to nič na veci, že nakoniec sa stal z neho vodca utláčaných .
    Človek príklad., človek hrdina.
    Čo dodať na záver tejto malej štúdie o študovaní Jurka Jánošíka z Terchovej ?
    Trnavčania dodnes nedajú na Jurka dopustiť. Veď on – už ako vychýrený zbojník – ochranca poddaného ľudu – sa do Trnavy veľmi rád vraciaval. Nezabudol na trnavské slúžtičky – Žofky, Marky, Hanky, Zuzky, ale ani na trnavské kišasoňky. Nezabudol ani na svojich profesorov, spolužiakov.
    Pri každej príležitosti Trnavu vždy rád navštívil a ako výsledok týchto návštev dodnes žije v stovežatej a staroslávnej Trnave množstvo jeho i keď nelegitímnych potomkov. Nakoniec, prečo by práve Trnava mala byť v tomto smere výnimkou.

  • deniska hovorí:

    preco vsetci hovoria ze co byva akoze legenda no tak to je zle ze dostal ten opasok sak nikdy neexiistovalo a ani to nebude ze mu dali vily ten opasok ………trosku si precitam aj akoze povesti :-D:-D

  • deniska hovorí:

    preco vsetci hovoria ze co byva akoze legenda no tak to je zle ze dostal ten opasok sak nikdy neexiistovalo a ani to nebude ze mu dali vily ten opasok ………trosku si precitam aj akoze povesti :-D:-D

  • cobol hovorí:

    janosik byl madar

  • Fantomas hovorí:

    Podľa mňa bol Janošík normálny lotor. V dobe v ktorej fungoval sa to robilo pravdepodobne takým spôsobom. To u nás po roku 1990 až do 2002 by nabral iné skúsenosti. Vtedy bol Jánošík na Slovensku každý kto sa trochu chytil rozumu. Chalan sa snažil využiť situaciu svojej doby len sa to posralo a nechal sa odchytiť. Určite by sa v tejto dobe neuplatnil ako daňový úradník ,colník alebo čo ja viem poslanec NR. Musel by na sebe popracovať.

  • Dolcino hovorí:

    http://www.ilcik.cz/tradice/janosik/index.htm

    Podla povesti Jánošíkovu družinu v susednej obci Zázrivá menovali "moravčíci" zrejme preto, že viac ako polovica zbojníkov boli Poliaci a Moraváci. V tej dobe nešlo o žiadnu politiku ani o sociálne, alebo národnostné otázky Na zlodejstvo sa medzi ľudmi pozeralo ako na hriech (nepokradneš) a nie ako na hrdinstvo Presne tak ako aj teraz.
    Terchová bola valaskou obcou, ktorú založili Valasi putujúci z Rumunska na tzv. valaskom práve. O tom, že by Jánošík študoval a dokonca teológiu, niet v historických prameňoch ani zbla. Bol povstaleckým kuruckým vojakom a neskôr cisárskym vojakom. A vraj " Jánusov šík" to už je totálna hlúposť. "Jánoš" bolo iba pomadarčené slovenské meno Ján. Kedže tých Jánov bolo veľa, tak sa osada menovala
    "U Jánošov" a logicky aj všetci čo tam bývali menovali Jánoš-íkovci Podobne ako napr. Mäsiar, Mäsiarik

  • janko hovorí:

    zaujimalo by ma aka je pravda.Janosik bol vojakom alebo knazom?Z filmu ho pozname ze sa ucil za knaza ale na internete citam ze bol vojakom.

  • dadka hovorí:

    Co ja viem,tak aj v knihach je pisane,ze nebol knazom ale vojakom.A ani jeho mila sa nevolala Terka ale Zuzka Pongracova a bola z grofskej rodiny.Kym sa Janosik stal zbojnikom,dlho tomu vzdoroval az prisiel na to,ze sam nic nezmoze

  • dadka hovorí:

    A este nieco k tomu co povedal pred smrtou,to "KED STE SI MA UPIEKLI.."Mal to povedat az vtedy ked uz vysel na haku a takto trpel 2dni,na 3ti,umrel..dostojne,chlapsky..

  • Tereza hovorí:

    aké remeslo mal janosik???

  • vlasto hovorí:

    Ahoj Zdenka, pekný článok. Pozdravujem.

  • Schimansky7 hovorí:

    Na hák ho zavesili až spisovatelia.

    V skutošnosti bol (Odsúdený na smrť obesením za zbojnícke či iné priestupky)

    V súdnom spise zo 17.3.1713 Sa spomína meno obžalovaného Juro Jánošák

  • mato hovorí:

    je pravda ze existuje alebo existovala jedľa do ktorej bola vyrezana ruka a zakopavali pri nej svoje poklady ?

  • mato hovorí:

    viete niekto napisat mena vsetkych zbojnikov jeho 'skupiny'?

  • Dada hovorí:

    Je to pravda ze Janosik mal zenu a 3 deti?

  • Juraj hovorí:

    Priatelia, neviete kde je ten poklad, dosť by sa hodil, rozdelíme sa. :-)

  • Juraj hovorí:

    Priatelia, neviete kde je ten poklad, dosť by sa hodil, rozdelíme sa. :-)

  • Peto hovorí:

    Juro bol poliakom alebo to boli jeho predkovia ?

  • Vauach hovorí:

    Nie všetci v Poľsku sú Poliaci.Gorali si v Poľsku hovoria:My Goroli žienci v Polsce.Poľský gorali sú hrdý na svoje valaské korene a dávajú to hlasne najavo.Nie ako na Slovensku,že každý chce byť za každú cenu Slovákom.Veď predsa valaská kolonizácie prebehla podobným spôsobom ako v Poľsku.Preto tá podobnosť z poľskými zbojníkmi.A keby sme išli po Karpatoch cez Ukrajinu až do Rumunska zistili by sme,že podobné kultúry sú aj v týchto lokalitách.Len si treba pretrieť oči a neveriť všetkému čo nám ponúka štátna propaganda

  • Boris hovorí:

    Cemice neboli zaplavene Liptovskou Marou a podla mojich informacii ani kurucky cintorin pri Cemiciach.Janosik ak tam bol pochovany tak tam stale lezi.

Pridať komentár

Vašu emailovú adresu nezverejníme. Povinné polia sú označené

Novinky na e-mail

Odoberajte novinky z Terchovej na e-mail! Raz do týždňa vám príde na e-mail súhrn noviniek zo všetkých webov, ktoré sa venujú Terchovej. Novinky z Terchovej odoberá už 409 ľudí!

Reklama