Miloš Bobáň: Náš folklór nám raz budú závidieť všetky krajiny sveta

Miloš Bobáň je profesionálnym folklórnym hudobníkom, zakladateľom folklórneho súboru Terchovec a vedúcim detských folklórnych súborov Zázrivček a Terchovček. V septembrovom čísle časopisu Úspešní manažéri vyšiel rozhovor s Milošom Bobáňom, ktorý vám prinášame v kompletnom znení.

S manželkou Martinou sa slovenskej ľudovej hudbe venujú už vyše tridsať rokov, vo svojich folklórnych súboroch združujú vyše 90 detí a pravidelne sa zúčastňujú folklórnych slávností vo Východnej, Detve, Myjave, Zuberci, Kojšove a Bratislave, ale aj v Poľsku, Belgicku, Luxembursku, Českej Republike a iných európskych krajinách. V roku 2007 vydali súbory Terchovček a Zázrivček vlastné CD s názvom Deti spod Rozsutca. Sú držiteľmi titulu Laureát celoštátnej súťaže detských ľudových hudieb za roky 2002, 2004, 2008 a 2010. V roku 2012 a 2014 sa umiestnili v Zlatom pásme v kategóriách Sólový spev a Sólista-Inštrumentalista. Miloš Bobáň hrá na heligónke a v roku 2007 získal titul Laureát celoštátnej súťaže v kategórii Sólista-Inštrumentalista Cassovia Festu v Košiciach.

milos3

S pánom Bobáňom sme hovorili o jeho láske k folklóru a slovenskej ľudovej kultúre, o výchove detských folkloristov a cieľoch do budúcnosti. Rozprávala sa s ním Gabriela Redayová.

Aké boli vaše folklórne začiatky?

Pochádzam z Terchovej a dá sa povedať, že folkloristom som už od svojich siedmich rokov. Viedol ma k tomu najmä môj otec, ktorý vždy sníval o tom, že bude hrávať, ale ako desaťročný prišiel o ruku a tak sa jeho sen rozplynul. Neskôr, keď sa oženil a mal deti, sa jeho sen presunul na mňa a môjho staršieho brata Štefana. Začali sme hrávať, ale všetko to boli také prvotiny – vlastne sme poriadne nevedeli, ako začať hrať. Otec mal na to vlastnú metódu – niekedy, keď prišiel večer z piva, povedal: „Z tohto gombíka začínajú chlapi hrať a hľadajte“. (Smiech.) A my sme to potom skúšali. Venujem sa hlavne hre na heligónke, to bol môj prvý a primárny nástroj. Potom, ako tínedžer, som prešiel na sláčikové nástroje a troška som „zabŕdol“ aj do tanca. Počas základnej školy sme boli s bratom približne rok súčasťou detského folklórneho súboru Malý Rozsutec a potom nás oslovil otcov kamarát, ktorý tancoval v súbore Stavbár, či by sme nechceli skúsiť vrcholovejší folklór. Dva roky v DsFS Stavbárik sa stali mojimi prvými folklórnymi skúsenosťami na vyššej úrovni a získal som počas nich znalosti a informácie, ktoré využívam dodnes.

Už ako deti sme sa zúčastňovali prvých inštrumentálnych súťaží a spolu s bratom sme ako duo vyhrali jednu okresnú súťaž a neskôr sme boli rozdelení na dvoch sólistov. Na celoštátnej súťaži, ktorú sa mi podarilo vyhrať, som bol reprezentantom súboru Malý Rozsutec z Terchovej a tam si ma všimol pán Stračina. Bol vtedy v porote súťaže a oslovil ma, či by som nemal záujem urobiť jednu časť platne Od píšťalky k husličkám, ktorú tvorili nahrávky folklórne talentovaných detí 80-tych rokov. Z tohto obdobia mi ostali celoživotné priateľstvá a dodnes sa s týmito ľuďmi navštevujem a stretávam. Bolo to tiež obdobie, kedy sa mi ako jedenásťročnému odštartoval môj poloprofesionálny život folkloristu. Ak to však porovnám s deťmi, ktoré hrajú teraz, bol som vtedy ich slabší odvar a to najmä kvôli tomu, že v tej dobe nefungovali učitelia a nie každý hudobník sa chcel o svoje vedomosti podeliť.

Počas základnej školy sme boli s bratom v kapele, v ktorej bola kvôli odchádzaniu starších žiakov veľká fluktuácia. Nakoniec som v kapele ostal ja a ďalší traja chlapci a v tejto zostave sme sa zúčastnili celoštátnej súťaže a vyhrali sme druhé miesto. V tom čase hrávali naši predchodcovia zo základnej školy v učilištnom súbore Mladý Strojár v Považskej Bystrici a keď nastupovali na vojenský výcvik, odporučili nás troch ako svojich nástupcov a tam sme hrávali vlastne až do nášho vojenského výcviku. Samozrejme, keď na vojne zistili, že viem hrať, robil som dvorného muzikanta, ale aspoň som mohol ráno dlhšie vyspávať. (Smiech.) Vďaka známemu z vojny ma prijali do súboru Magura ako korepetitora, kde som chodil popri službe asi rok. Neskôr som vyhral celoarmádnu súťaž ASUT, robil som na útvare správcu klubu, prednášal som vojakom o folklóre a staral sa všeobecne o kultúru. Dá sa povedať, že folklór mi zariadil základnú školu, strednú školu a tiež vojenský výcvik.

Po návrate z vojny som si opäť založil kapelu s bratom, ktorú s nami tvoril náš mladší brat Michal a jeden kamarát. Hrali sme na svadbách a podobne, keďže peniaze boli vždy potrebné. To ma na približne štyri až päť rokov stiahlo z vrcholového folklóru a rôznych festivalov, veľa ľudí si dokonca myslelo, že som s hraním skončil. Neskôr šla mladšia časť z nás na vojnu a tak sme sa doplnili s chlapcami z FS Rozsutec.

milos1

Ako ste sa dostali k detskému folklóru?

V kapele s bratom a chlapcami z Rozsutca som hrával ešte asi dva roky a potom som sa oženil, čo znamenalo pre môj život veľký zlom, pretože približne po roku som dostal ponuku, či by som nechcel viesť detský folklórny súbor Zázrivček v Zázrivej, v ktorom chýbal vedúci. Nemal som vôbec predstavu, ako to funguje, ako by to malo vyzerať a čo by som mal presne robiť, ale dávnejšie som rozmýšľal nad tým, že by som niečo podobné robil. K deťom som si vždy vedel nájsť cestu a práca s nimi ma lákala. Tak som sa na to dal a nasledovali asi dva mesiace rozmýšľania po večeroch – ako napísať pieseň, ako to tým deťom ukázať a podobne. Noty nepoznám a to bol malý problém. Keď sme im hrali, tak to sčasti niektoré deti chápali, ale keď prišli domov, nejaká informácia im vypadla a už sa k tomu v pamäti nevedeli vrátiť. Tak som potom vymyslel číslicový zápis, ktorému však chýbala basová linka. To dokázalo
zahrať asi 50% detí a keď som k tomu neskôr pridružil aj basovú linku, všetko sa rozbehlo a skoro všetky deti začali bez väčších problémov hrať. Tak vznikol dvanásťčlenný detský súbor heligonkárov zložený z detí od piatich do deviatich rokov, čo bolo na tú dobu ojedinelé. Začali prvé vystúpenia a tým, že to bolo také populárne – objavovali sme sa aj v novinách a podobne – začal aj prílev detí do súboru. Keďže v Zázrivej neboli žiadne centrá voľného času, pre deti bol FS Zázrivček niečo, kde mohli ísť všetci. Buď sa im tam darilo a bavilo ich to, alebo odišli. Manželka sa v súbore venovala tancu, ja heligónke a brat husliam. Podobný zápis, ktorý som vytvoril pre heligónku, som neskôr vymyslel aj pre husle a prebral som aj zložku ľudovej hudby. Postupom času sme vystupovali stále viac a viac a stali sa tak populárnejšími. Osobne som podporoval najmä talentované deti zo sociálne slabších rodín a často sa stávalo, že keď mali deti narodeniny, čakali s tortou ešte tri dni, aby som mohol prísť na oslavu aj ja. S mnohými deťmi som tak mal nielen učiteľský vzťah, ale tiež som bol na ne emočne naviazaný. Často som dokonca robil medzi rodičmi a deťmi sprostredkovateľa, kedy som okľukou hovoril deťom veci, o ktoré ma požiadali ich rodičia, pretože si mysleli, že ma v istých chvíľach rešpektujú viac ako ich. Nahrali sme tiež CD s názvom Deti spod Rozsutca, v ktorom sme spojili deti zo Zázrivej a Terchovej a urobili prierez desaťročnej roboty – bol to záznam doby, kedy jedna generácia odchádzala
a ďalšia prichádzala.

Živil vás v tej dobe iba folklór alebo ste mali aj iné zamestnanie?

Popri folklóre som sa venoval tiež stavbárčine a strojárstvu, ktorému som bol vlastne vyučený. Robili sme natieračské práce, výškové práce, zatepľovacie práce, sadrokartónové veci, stavbársku činnosť a tiež výkopové práce. Odkedy som sa oženil, pracoval som u svokra, ktorý je veľký stavbár. Potom však prišla ponuka zo Starej Bystrice, priamo od starostu, aby som učil deti aj u nich v dedine. Takže to boli už dve dediny, ktoré sme v tomto smere rozbehli. Na stavbárčinu v Žiline mi tým pádom už nezostal žiadny čas a folklóru som sa začal venovať na 100%.

Tým, že ma nikto nikdy neučil ako učiť a že som sám vymyslel jednoduchý spôsob zápisu, ktorý umožnil mnohým deťom naučiť sa hrať, si myslím, že som sa vyvíjal omnoho viac, než by som sa kedy vyvinul v stavbárskej sfére.

Koľko detí, respektíve muzikantov, ste už vychovali?

Teraz to už ani nepočítame, ale pred siedmimi rokmi ich bolo približne dvetisíc. Vtedy však nebol trend, žeby sa počet nejako prudko stupňoval. Do súboru prišla jedna generácia a tak sme priberali veľmi málo detí. Ak sme mali dvadsať harmonikárov, viac detí sa už učiť nedalo. Ročne sa priberali tak dve-tri, maximálne štyri deti. Teraz je to často tak, že do kurzu prídu deti na rok – dva, okúsia vrcholový folklór a keď prídu na to, že im to zaberie štyri víkendy zo šiestich, nie všetky sú ochotné niečo také absolvovať. Chcú byť s rodinou, mať voľno, rôzne aktivity a je to aj „makačka“, najmä, keď cestujeme dvesto kilometrov autom kvôli vystúpeniu a potom zase späť.

Deti sú deti – chcú ísť na festivaloch na kolotoče, ale často majú namiesto nich jednu skúšku za druhou a večer sú už unavené a chcú ísť spať alebo domov. Z prvotín sú rodičia nadšení, často deti sami vozia, fotia a postupom času a s pribúdaním vystúpení už nie je každý ochotný v tom pokračovať. Rodičia povedia, že sú hlavne radi, že sa ich dieťa naučilo hrať a že to stačí. Takto je to asi s päťdesiatimi percentami detí. Druhá polovica postupom času buď zostane
pri folklóre, niektoré deti trošku poľavia, iné v puberte na chvíľu odídu a potom sa zase vrátia. To je vec, ktorá je individuálna podľa toho, čo ktoré dieťa chce, pretože deti nemôžete do takýchto vecí nútiť – je lepšie, ak si dá samo chvíľu pauzu a vráti sa, akoby bolo do toho tlačené slovami musíš, musíš, musíš. To vedie jedine k tomu, že si dieťa vytvorí voči tomu, do čoho je nútené, negatívne bariéry.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Moja dcéra Maťka má s dvomi dievčatami a jedným chlapcom veľmi dobrú kapelu a myslím si, že na Slovensku patrí v tomto smere medzi tri najlepšie hudobné zoskupenia. Hoci sú Terchovčania, hrajú folklór celého Slovenska a tým pádom sú veľmi populárni. Regióny, ktorých piesne hrávame – Orava, Horehronie a Východ, sú mne osobne veľmi blízke a som hrdý na to, že sa mi podarilo dostať ich k deťom. Je veľmi milé, keď prídeme niekde na festival a môžeme sa pripojiť v hraní k súborom z iných kútov Slovenska. Ľudia, ktorí nás vidia, sa neustále čudujú a opakujú, že to nie je možné, mať v takom ranom veku takýto repertoár. Spievajú v nárečiach, dialektoch a ešte aj technicky sú veľmi zdatní. Toto považujem za svoj vrchol doterajšieho učenia a životného potešenia.

Je mnoho muzikantov, ktorí majú deti a tie buď naskočili na vlak v ich stopách, alebo to nevydržali. Poznám muzikantov, u ktorých sa automaticky predpokladalo, že budú ešte lepšími muzikantmi ako ich rodičia a bohužiaľ, nedarilo sa im. Potom boli sami zo seba sklamaní a z muzikantského vlaku vystúpili. Mne sa splnil sen, že ako muzikant mám doma potomka muzikanta. Dcéra sa k folklóru dostala úplne prirodzene – v podstate s ním vyrastala – už ako bábätko v perinke bola na skúškach. Už od troch rokov chcela robiť presne to, čo videla, že robíme my. Bola prítomná niekedy na troch skúškach počas dňa, ako trojročná začala tancovať a keď mala štyri, tancovala už svoju prvú choreografiu na vystúpení.

Keď mala štyri a pol roka, začala hrať na harmonike a o trištvrte roka na to prišla na Slovensko talentová šou. Prišla nám ponuka, či nemáme nejaký talent, ktorý by sme chceli predviesť, my sme sa na to necítili, tak sme skúsili prihlásiť malú Maťku. Šli sme do toho, lebo sme si mysleli, že je to nejaká folklórna hitparáda, keď sme však prišli na kasting do Košíc, ostali sme veľmi prekvapení. (Smiech.) Nakoniec sa Maťka dostala až do finále a skončila na druhom mieste, čo sme vôbec nečakali, pretože všetci jej spolusúťažiaci boli profesionálmi vo svojich talentoch. Ona bola medzi nimi také malé, pohotové, ukecané dievčatko a to sa divákom zjavne páčilo.

milos2

Čo pre vás folklór znamená?

Folklórom sme pre svet výnimoční – my ako Slovensko sme maličká krajina s veľmi pestrým folklórom. Dlhodobo tvrdím, že Slovensko je krajina, ktorá je na špičke folklóru sveta. Taký rôznorodý folklór, kroje, zvyky a tradície na takom malom území možno ani nikde inde na svete nenájdete. To je to, čo ma dlhé roky drží na svete, máme mnoho priateľov v rôznych regiónoch Slovenska, z ktorých zbierame kroje a všelijaké artefakty. V súbore máme 99% pôvodných krojov v pôvodných výšivkách a materiáloch. Folklór je našou dennodennou súčasťou a všetko mu prispôsobujeme.

Maťka je s folklórom tak úzko spätá, že som presvedčený o tom, že z neho určite nevyrastie.

Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?

Chcem odkázať len to, aby sa ľudia nikdy nehanbili za to, čo sú. Keď je niekto folklorista, mal by žiť ako folklorista, nie je to žiadna hanba. Ľudia sú všelijakí – motorkári, karavanisti a neviem čo ešte. Život folkloristu je niečo, čo mi je z týchto menovaných najmilšie – motorkárov radia všetci do kategórie „darcovia orgánov“, karavanisti sú uzavretá komunita, ktorá žije pre cestovanie, ale folkloristi sú komunita, ktorá žije pre seba a pre všetkých. Robia radosť všetkým ľuďom, ktorí si chcú nechať spraviť radosť. Bol by som rád, keby folklór prežil čo najdlhšie, pretože je to vec, ktorá nerobí nikomu zle a každého teší. Je to vec, ktorú nám možno raz budú závidieť všetky krajiny sveta.

Galéria

14 komentárov

  • Stanislav Otruba hovorí:

    Už nám svet závidel Kolchozy ,pardón družstvá,školstvo a čo ja viem čo ešte teraz je na rade folklór ???Nemám nič proti robote Miloša a jeho zanietenosť ku folklóru,ale treba zostať pri zemi.Už som to x-krát povedal a hovorím to znovu:Slovenský folklór je odtrhnutý od reality.To čo tu predvádzame nám tu naordinovali bolševici keď zničili ducha Slovenskej vidieckej krajiny.Pohľad na zarastené slovensko je na zaplakanie a nie na závidenie,lebo folklór vždy na Slovensku súvisel z vidiekom a životom na vidieku.Možnože Rakušani nehrajú tak ako Terchovci ale ich vidiecky život je omnoho spätejší z Rakúskym folklórom ,ako je to na sloptensku.

    • Ľubica Kučerová hovorí:

      Stanko viem na čo myslíš.
      Ale nitka sa niekde pretrhla. Stratil sa generačný prenos v rodine. Aj u Vás aj u nás. Nepoznám ľudí z mojej generácie, ktorá by sa len tak pridala, zmenila dnes spôsob života ešte spolu s deťmi. Hoci si ešte pamätajú. A to je to čo chýba. Všetci by mali mať pekné vzory, hrdosť a úctu k tradičnému.
      A to, že v dnešnej dobe niekto ešte pracuje s deťmi a mládežou na poli, ktoré sa obrába veľmi ťažko nie rečami ale skutkami je vzácne. A k tomu napĺňa štátne zákony o uchovávaní nehmotného kultúrneho dedičstva. Aspoň takto prežije pastierska kultúra a piesne. Nitka sa nadviaže, niekde pravdaže aj uzlík ostane. Hoci sa všetci snažia aby bol čo najmenší.
      Treba hľadať nasledovníkov, ktorým predáte to svoje čo viete najlepšie. Tak ako voľakedy. Je to ťažké, ako píše Miloš Bobáň. Ale možno sa podarí. „Aby rástla komunita, ktorá žije pre seba a pre všetkých.“Ale je to naše poslanie. Každý pasie svoje ovečky. A možno sa raz stáda spoja. Ak budú na to podmienky.
      To, že deti nepoznajú , nevedia nie je ich vina. Je to vina nás všetkých. A my to iba naprávame. Aj za iných. Nech sa darí všetkým. Spoločne.

    • RastoS hovorí:

      Pán Otruba, choďte tie vaše bludy vytrubovať niekde inde a ak sa vám tu nepáči, aj sa odsťahujte. Veci nie sú čierne alebo biele, ale vám to asi nič nehovorí. Komunisti narobili aj veľa zlých vecí a chýb, ale tí dnešní EU demokrati páchajú na Slovákoch genocídu a komunisti sú proti nim úbohí amatéri.
      Na druhej strane súhlasím s vami, že slovenský folklór to nie sú len spevy a tance, ale aj staré poctivé remeslá, to áno. Ale vami zatracovaní komunisti sa o zachovanie tradičných remesiel starali viac, ako dnešní demokrati!!! Ako tu už niekto písal, máte to popletené, ale nie trochu, ale riadne…

  • Miloš Bobáň hovorí:

    Milý pán Otruba!
    Opäť si nesklamal a dal jeden z Tvojich duchaplných komentárov.Treba sa pozrieť na svoju spätosť,so svojím kúskom Slovenska,a potom môžeš hodnotiť globálne.Ty ,ako bývalý vrcholový,,slopak“,by si sa teda mal presťahovať z tohto bolševického,,Sloptenska“ niekde na Poľské Podhalie,alebo do Rakúska,kde ašte nepoznajú Tvoje príspevky a komentáre.Konečne sa Zázrivci nebudú musieť hanbiť za svojho žurnalistu.Teba nám svet isto závidieť nebude!!

  • Stanislav Otruba hovorí:

    Chcel som len povedať.Nikto nám nič nezávidí a tak ako Slováci si domýšľajú ,že majú najkrajší folklór ,to isté si myslia všetky národy a komunity o svojom folkóre.Ide o to,že v niektorých krajinách je ešte spätý z tým z čoho vychádza.Nie ako u nás iba ako javisková forma.Ináč rád by som vedel:Čo je to profesionálny folklórista?Lebo pokiaľ viem tak naši predkovia robili folklór ako vedľajšiu činosť popri svojej každodenej robote.Deformácia slovenského folklóru začala,keď komunistický pseudoumelci nevedeli zložiť niečo zaujímavé aby to svet aj počúval ,tak sa dali na úpravu ľudových pesničiek našich predkov,z ktorých potom celkom slušne žili.

  • Peter hovorí:

    Pán Otruba, nespájajte čo bolo v minulosti s tým, čo je v súčasnosti… Žijeme v istej dobe, kedy peniaze sú dôležitou súčasťou života… Keby sme začali spomínať, čo bolo v minulosti lepšie ako teraz, možno by sme sa nezastavili. žiljeme prítomnosť a spomíname na blízku minulosť, ale netušíme, čo bolo pred 200 rokmi, ako ľudia sa pozerali na folklór vtedy v chudobných oblastiach slovenska, kde mnohí ľudia boli negramotní… vieme to len z ústnych podaní, resp. subjektívnych výpovediach ľudí… Buďme radi za to, čo máme…. a nehĽadajme stále len nejaké príčiny čohosi, čo nevieme ani pomenovať. Apropo vy tiež nerobíte svoje aktivity zadarmo, taktiež ste podporovaní určitou nemennovanou organizáciou… a zúčastňujete sa jej výstav a prezentácii… takže zamyslite sa troška nad tým, čo vravíte. Dakujem

  • Brezovský František ml. hovorí:

    Pozdravujem vás pán Otruba.
    Neviem kto ste a nemám ani potrebu to vediet,ale v tých pár vetách,ktoré ste napísal ste sa opísal dostatočne a tak si dovolím pár slov k vašim pseudokomentárom. Najprv ma prekvapilo,že vám Miloš vôbec odpísal na váš bezobsažný,zakomplexovaný koment,ale potom som si uvedomil,že by tým zaprel samého seba, keby sa nepokúsil v rámci svojich možností aspoň poradit, aj keď je mu jasné,že vo vašom prípade je to hádzanie periel prasatám.Viete pane nečudujem sa,že ludí vášho typu nasiera,keď niekto niečo dokázal a májú mentálnu paniku z toho,že by mohol dokázat ešte viac takže sa pokúšajú aspon otravovať vzduch komentami a poznámkami.Musí to byt pre vás ťažké vydržať sám zo sebou,ale mám pre vás aj dobrú správu.Tak ako je Miloš pokračovateľom a nositeľom Slovenského folklóru,tak ste vy nositeľom kompletom tradičnej Slovenskej povahy. Ludia ako je Miloš Bobán majú sen,srdce,vieru,vytrvalosť pracovať na sebe a prekonávať ťažkosti. Majú zarputilosť a lásku k tomu čím žijú a z čoho majú radosť,pretože vedia čo všetko musí človek skúsiť kým sa pohne z miesta tak mu nepíšte,že sa treba držať pri zemi.Tam je dosť vám podobných,ale moc sa vám tam asi nepáči.Píšete o kolchozoch? (bohaté historické povedomie) o bolševikoch a zničenom vidieckom duchu ?(omyl pane) Bolševici možno zničili role, statky,všeličo a neboli ani neostanú jediní čo niečo zničili a ešte zničia,ale práve ducha tradičnej krajiny nie!!! Ten prežil už iné veci aj bez toho,aby mala Podpoľana na kroji kosák a kladivo a to práve vďaka folklóru a ľuďom ako je Miloš Bobáň.Prežil MAĎARA, TATÍČKA MASARIKA,FRICKA,BOLŠEVIKA a dovolím si prorokovať,že prežije aj VÁS napriek tomu,že tu splietate niečo o zarastenom Slovensku a pokosenom .Rakúsku v spojení s odtrhnutou realitou.Práve komančovia sa pokúsili „pretiahnuť“ folklór k realite a obohatiť ho budovateľským znakom,ale toto nikto už v rámci folklóru nerieši a neprezentuje.Veď miešate hrušky s jablkami.Folklór je folklór. To je kultúrne dedictvo zapísané v piesňach,odevoch,nástrojoch a.t.ď je dôležité,aby bolo toto dedictvo čo najviac odtrhnuté od reality a zachovalo si čo najpôvodnejšiu formu.Čo veta vo vašom komente to omyl.K tomu vášmu tvrdeniu,že nám nikto nič nezávidí,že si to Slováci len namýšľajú vám tiež niečo poviem. Ja osobne som bol pri tom,keď zahraniční účinkujúci,ktorí tomu rozumejú a majú k tomu blízko,milujú a prezentujú svoj národný folklór bez problémov priznali,že nám závidia rozmanitosť,pestrosť a širokú škálu Slovenského folklóru. Je mi jasné,že vám sa asi nestáva,že by ste niekoho takého stretli.Čo sa týka toho ako robili naši predkovia folklór,tam s vami určite súhlasím.Ja si pamatám ako to robil môj starý otec,ale určite to podobne robil aj jeho dedo.Takže ak si zoberiem,že môj starý otec po fajronte prišiel domov,prezliekol sa do kroja,večerali drevennou lyžicou z jedneho taniera a pred spaním na sene clivo zanôtil Dunčovi,tak potom mi logicky z toho vychádza,že jeho dedo,ktorý tiež robil folklór ako vedľajšiu činnosť, hneď potom ako zahnal pánovi ovce do košiara sa vyzliekol do naha,hodil na seba kožu z diviaka,zobral si pazúrik a išiel do najbližšej jaskyňe,aby na stenách zobrazil lov na mamuta.Neviem sa rozhodnúť kedy v skutočnosti došlo k deformácii Slovenského folklóru.No a nakoniec,kedže píšete,že by ste rád vedel čo je to profesionálny folklorista tak sa pokúsim vysvetliť vám to čo najobraznejšie a najjednoduchšie. Takže napr. ja som folklorista (mám rád spoločnosť folkloristov,neviem noty,nehrám ani len slabo na hudobný nástroj,poznám pár ľudových piesní aj to buď do polovice,alebo od polovice,rád a tak,aby som všetkých folkloristov sem tam prespieval,sem tam prekričal sa zabavím na ľudovú nôtu,lebo človek má pri tom pocit radosti ako príjemné je žiť a toto robím keď mám chuť a vo svojom voľnom čase).No a profesonálny folklorista.( To je človek,ktorý si kompletne zruší voľný čas,aby si časom uvedomil,že potrebuje ešte aj trochu voľného času od svojich milovaných,aby dokázal robiť to čo miluje v takej kvalite a na profesionálnej úrovni. Od rána do večera sviatky piatky funguje.Vzdeláva sa,vyrába podľa pôvodných postupov kroje,kapce,hudobné nástroje,cestuje,stará sa o deti ktoré má zverené,je učitel,kamarát,tak trochu druhý otec,ktorý neustále nosí vlastnú kožu na trh a vlastné meno na verejnosť .Robí výskum,spracováva,cvičí,učí a.t.ď. nie je to len pódiové prevedene.Pódium je už len vyvrcholenie a prezentácia.Takže toto je profesionálny folklórista a žiadny nadšenec). Ak toto nepochopíte tak potom profesionálny horský vodca je slepecký pes za 15000,-eur s trvalým pobytom v Tatranskej Lesnej,pretože ten turista čo sa prechádza s návštevníkmi po horách a strieda to s vysedávaním na horskej službe je asi len nadšenec čo to robí po práci. Garantujem vám,že keby ste uviazli v horách a ten turista by sa vo vašej poslednej chvíli zmenil na záchranár,lekára,psychológa,ktorý sa k vám správa ako váš najlepší priatel a stiahne váš zadok do bespečia bolo by vám jasné prečo je profesionálny horský vodca. No a týto ľudia to robia najlepšie ako vedia lebo je to ich život a na majú čas na nezmyselné a uštipačné komenty. PS: SKÚSTE NABUDÚCE NAJPRV POUVAŽOVAŤ. Je to ťažké a chce to veľa času a vedomostí a uvažovania. Ak chcem komentovať veci okolo zmyslu života iného človeka a chcem si udržať úroveň, nemôžem k tomu pristúpiť ako keby som komentoval banány v čokoláde.

  • Stanislav Otruba hovorí:

    Máte to kompletne popletené.Bol to práve bolševik ktorý prevrátil tradičné hodnoty na slovensku na slovenskú folkórnu Potemkinovu dedinu.Ja nespochybňujem Milošovu robotu,ale jeho názor ,že nám má čo svet závidieť.Garantujem vám,že 99,99% sveta ani nevie čo je to slovenský folkór.Nezdieľam názor ktorý radi na slovensku radi šírime,že nám niečo svet závidí.Každá krajina okolo nás má svoj vlastný folkór a tak isto je naň hrdá ako aj slováci,akurát ich folkór je viacej spojený zo skutočnosťou.Odporúčam vám porovnať si fakt ako si Poliaci vážia ľudových rameselníkov a ako sa k ľudovým remeslám správajú napríklad vTerchovej.Možnože blší trh je tiež súčasťou terchovského folkóru,lebo taký galimatiáš ak o majú v Terchovej na Jánošíkových dňoch nemajú určine nikde v okolitom svete.Pohľad na zarastenú a zúboženú krajinu jasne poukazuje na to ako to máme na slovensku popletené,ale hlavne,že krepčíme a fidlikáme.Už len zaviesť prvo- májove sprievody aby slovenský folkóristi mohli z piesňou na perách mohli ospevovať svetlé zajtrajšky ako to robili z radosťou za bolševika.Vážený ja na rozdiel od zanietených folkóristov tvrdím,že naše tradície neboli len spev hudba a tance ale aj množstvo iných čiností na slovenskom vidieku.Len v takej Terchovej už zaniklo množstvo pôvodných remesiel ktorýmy bola Terchová známa,ale o tom sa už nikto ani len nezmieňuje.

  • Juro hovorí:

    pan otruba keby nebolo komunistov tak slovensko je sesto rokov za svetom a terchova asi tak tisic najmenej

    • Stanislav Otruba hovorí:

      Zaujímavé.Všade kde vkročila bolševikova čižma 300 rokov nič nerastie iba burina, len Terchovú bolševici pozdvihli.Asi preto všetko pole okolo Terchovej tak pekne zarastá chrasím.

  • RastoS hovorí:

    Jedno ma však mrzí, že Terchová už nie je to, čo bývala. Ale to je poplatné dobe, ktorú teraz žijeme. Tá otrasná drevená dedina, čo vyrástla nad Terchovou, to je otras! Všade sa len stavia, buduje, bez ohľadu na okolie… A že sa zosunula kamenná lavína? A čo? Aj za to môžu len a len ľudia! Zabudli sme na múdre rady našich predkov a len sa reže, rúbe, buduje, betónuje atď. Aj komunisti budovali, ale aj tí brali aspoň aký taký ohľad na prostredie a prírodu. Teraz príde developer, zamáva eurami a každý sa ide pokakať… Každý sa stará len o to, čo vynáša, na čom zarobí. Už málokto robí niečo „len“ preto, že ho to baví, že má k tomu úprimný vzťah, že je to jeho srdcová záležitosť… A tak vyzerá celé naše kedysi malebné a neskorumpované Slovensko :-( Slovensko je nádherná krajina, len škoda, že my sami si ho nevážime… Naši praotcovia sa za nás musia veľmi hanbiť…

    • Stanislav Otruba hovorí:

      Rastík.Z duše mi hovoríš.Aj poľovnícky posed za 200 000 euro je podobný výplod.Hlavne že sa Terchovské celebrity oháňajú novou dobou a novými trendami.

Pridať komentár

Vašu emailovú adresu nezverejníme. Povinné polia sú označené

Novinky na e-mail

Odoberajte novinky z Terchovej na e-mail, ako to už robí 517 ľudí! Raz do týždňa vám príde na e-mail súhrn noviniek zo všetkých webov, ktoré sa venujú Terchovej.

Reklama