Článok z .týždňa: Obyčajný zlodej či národný hrdina?

Uverejnené s láskavým dovolením Štefana Hríba. Ďakujeme!

Slovenský ľud v minulosti často trpel núdzou, tú si však bohato kompenzoval legendami o zbojníkoch, ktorí ho z nej vytrhnú. Na vrchole karpatského zbojníckeho panteónu nepochybne čnie Jánošík s valaškou a vybíjaným opaskom.

.statný junák, hôrny chlapec, apoštol slobody a pomstiteľ krívd? Alebo len obyčajný zlodej?
Vzletnými prívlastkami terchovského rodáka počastoval najskôr ľud, v 18. a 19. storočí aj romantickí básnici a národní buditelia. Oproti usadenému stereotypu však stojí výskum skromných dobových dokumentov, zápisníc z vypočúvania Jánošíka a Uhorčíka pred mikulášskym súdom, ale aj zápisov varínskej matriky či archívu v Bytči. Tie ukazujú, že väčšina Jánošíkových skvelých vlastností je výplodom ľudovej fantázie či básnickej licencie romantikov.
Chceme však legendu uzemniť a uviesť na pravú mieru? A dá sa to vôbec?

.zahmlený Jánošík
O detstve a mladosti Jánošíka archívne dokumenty nehovoria. V súdnych spisoch je iba zmienka, že patril do kuruckých oddielov Františka II. Rákocziho. Bádatelia sa dohadujú, či sa k nim pridal dobrovoľne (Pavol Socháň), alebo z donútenia (Milan Ferko). Existuje aj povesť, podľa ktorej Jánošík študoval teológiu – to sa však nepotvrdilo. Dodnes sa bádatelia sporia najmä o bizarné podružnosti cimermanovského charakteru – napríklad o to, ktorý z piatich Jurkov Jánošíkov, ktorí sa v rokoch 1688 až 1694 narodili v Terchovej, bol „ten pravý“. Kým poľskí bádatelia uvádzajú ako dátum jeho narodenia 25. január 1688, niektorí naši vedci (Viera Gašparíková, Jozef Kočiš) neurčito hovoria o druhej polovici januára či iba o januári.
Je nepochybné, že Jánošík je skutočnou historickou postavou. Všetko ostatné je však sporné. O citlivosti tematiky vypovedá aj vtip, podľa ktorého je vrcholom odvahy vojsť dnes do krčmy v Terchovej a povedať: „Jura Jánošík byl maďarskej žid.“
Na pôdoryse legendy vznikol vedný odbor, ktorý môžeme pracovne označiť ako „jánošíkológia“. Slovenskí, poľskí aj českí bádatelia sa už desaťročia vášnivo sporia o chabé dostupné fakty, no o to bohatšie interpretácie. Organizujú sa dokonca konferencie. V októbri 2006 bola jedna v Poľsku, druhá teraz v auguste u nás v Terchovej. Pre romantikov znamenala zrejme ťažký úder stať poľského bádateľa Józefa Krzyźanowskeho Proces Janosika, podľa ktorej je zo súdnych spisov zrejmé, že karpatské zbojníctvo vykazovalo znaky obyčajnej zločineckej činnosti. Názor v podobnom duchu zastával aj slovenský bádateľ Pavol Socháň, keď písal, že v súdnych spisoch niet ani zmienky o tom, že by bol Jánošík pomstiteľom niečích krívd, obhajcom pravdy a zákonnosti, či dokonca bojovníkom za slobodu.

.statočne odolával mučeniu
Pri hľadaní pravdy začnime netradične od konca – popravou Jánošíka a tým, čo jej predchádzalo a najmä čo po nej nasledovalo.
O istých sklonoch ľudskej povahy svedčí aj dnešný záujem verejnosti o detaily krutosti. „Je to turistami najnavštevovanejšia časť našich expozícií,“ poznamená Ružena Antolová z Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, keď vchádzame do mučiarne v podzemí. Názorné predmety, použité pôvodne ako rekvizity v slávnom filme Paľa Bielika, dokonale navodzujú dobovú atmosféru. Hák, škripec, dereš, drvička údov. Bŕŕŕ! Niektorí odvážni turisti sa tu chcú nechať aj zavrieť. Prečo nie, ak si priplatia, možno príde aj kat. Marketingový rozmer jánošíkovskej mytológie spomenula na konferencii v Terchovej, ktorú pripravilo Považské múzeum v Žiline a Muzeum w Bielsku–Bialej, poľská bádateľka Monika Golonka–Czajkowska: „Na Podhalí je na imidži Jánošíka a zbojníkov vybudovaný celý turisticko-zábavný priemysel. Nejde iba o jánošíkovské motívy maľované na skle McDonaldu v Zakopanom či značku piva alebo syra. Jánošík je dnes ikonou regionálnej kultúry. Veľmi populárny je tu konkurz na Zbojníka roka v Bialke Tatrzanskej či špeciálne aktivity pre firmy, ktoré sa dajú ozbíjať zbojníkmi, a potom ich zamestnancov vyvezú na zábavu kdesi do doliny.“
Ale späť do vzdialenej minulosti. V dňoch 16. až 17. marca 1713 sa konal v Liptovskom sv. Mikuláši súd s Jánošíkom. Jeho družina operovala na území dnešného Slovenska, Poľska aj Moravy. Do tajov remesla ho zaúčal starší a skúsenejší zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík, ktorý zbíjal sedem rokov (Jánošík iba jeden a pol roka, najmä počas leta a jesene 1712), no mal už toho zrejme plné zuby. Oženil sa s dcérou jablunkovského baču a túžil sa v pokoji usadiť v Klenovci. Zbojník spokojne bafkajúci s vnúčatami fajku kdesi na priedomí? Nie – koniec zbojníckej kariéry zväčša predstavovala šibenica. To iba v pamätnej scénke Lasicu a Satinského obstarožný Jánošík odpovedá zvedavému pracovníkovi Etnografického ústavu SAV: „Bohatým som bral a chudobným dával – rady.“
Jánošíka na súde obvinili za zbíjanie v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej a Oravskej stolici, ako aj v Sliezsku a na Morave. Obžaloba ho vinila aj zo zabitia domanižského farára. Jánošík však nikoho nezabil, v tom sú dnes bádatelia jednotní. Farára mali na svedomí Turiak a Plavčík, jeho nehodní tovariši, ktorí zbíjali na vlastnú päsť, bez predchádzajúcich konzultácií s kapitánom.
V prvý deň súdu odpovedal Jánošík na 17 otázok zástupcov trenčianskej sedrie (súdna moc stolice), pričom jasnú odpoveď dal iba na 8 z nich. Ešte menej uspokojil zvedavosť Liptákov, prijateľne odpovedal iba na 5 z 29 otázok liptovskej sedrie. Historické dokumenty sa zhodujú v tom, že sa zachoval statočne najmä druhý deň, keď ho podrobili vypočúvaniu spojenému s mučením: najprv ľahším (spaľovanie pokožky, zapichovanie žeravých hrotov pod nechty, drvenie údov), neskôr ťažkým (natiahnutie na škripec, ktoré sprevádzalo trhanie šliach v údoch). Záznam o útrpnom vypočúvaní obsahuje jeho sedem odpovedí, väčšinou mätúcich tak, aby neprezradil svojich tovarišov. Tvrdil napríklad, že Uhorčík, ktorý vystupoval pod falošným menom Martin Mravec, zahynul v Kremnických horách. Identitu Uhorčíka, ktorého v Klenovci zlapalo 30 drábov liptovskej sedrie spolu s ním, však preukázal svedok, ktorý potvrdil, že ho videl predtým ako väzňa na zámku v Bytči.

.prečo práve Jánošík?
Z navrhnutých spôsobov popravy vybrali ten najhorší – zavesenie na hák pod ľavé rebro. V lokalite Šibeničky na okraji mesta medzi Vrbicou a Okoličným popravu Jánošíka vykonal na ten účel objednaný kat zo Žiliny alebo z Prešova, pretože Liptov svojho nemal. O niečo neskôr popravili Uhorčíka údajne miernejším spôsobom – lámaním v kolese od hrdla. Stalo sa tak na príhovor jeho sympatizanta, podžupana Lániho. „Starší ľudia si to miesto pamätali, pretože pred polstoročím tam stáli tri stromy, na ktorých údajne bola po maďarsky napísaná tabuľka pripomínajúca popravu Jánošíka. Traduje sa, že ju dal vyhotoviť v Maďarsku žijúci potomok Jánošíkovho sudcu Okoličányiho,“ dodáva Antolová z Múzea Janka Kráľa.
V Karpatoch kedysi pôsobili desiatky zbojníckych družín. Prečo vynikol práve Jánošík? Nemusel, veď pramene spomínajú, že v tom čase pôsobilo na Slovensku viac ako 30 zbojníkov. V tejto súvislosti spomína Viera Gašparíková z Ústavu etnológie SAV v Bratislave, ktorá bola donútená odísť v roku 1953 z univerzity v Bratislave, pričom o tri roky neskôr nastúpila na univerzitu do Prahy: „Nemohla som robiť, čo som chcela a znovu mi bol pridelený gemerský zbojník Michal Vdovčík…“
Pri zrode jánošíkovskej legendy stojí akt krutej popravy mladého junáka, a najmä obraz bezvládneho tela, ktoré sa na šibenici na výstrahu pre okoloidúcich hompáľalo ešte tri dni. Legenda sa šírila v ľudovej slovesnosti viac ako sto rokov bez toho, aby sa jej niekto systematicky ujal. Do literatúry síce vstúpila v podobe opisov jarmočných piesní ešte v 18. storočí, systematicky ju však rozvinuli až Štúrovci.
V októbri 1829 v Mikuláši popravili iného zbojníka, Mateja Tatarku. Svedkom jeho sťatia mečom a vpletenia tela do kolesa bol aj Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Vo Vlasteneckom kalendári uverejňuje ako prvý aj takmer celý materiál zápisnice z vypočúvania Jánošíka. Kľúčový podiel na rozvoji jánošíkovskej legendy mal však iný mikulášsky rodák, romantický básnik Janko Kráľ. Ten mal v čase popravy Tatarku sedem rokov a bádatelia sa sporia, či bol jej svedkom, alebo o nej iba počul. V každom prípade ako 22-ročný na podnet Belopotockého chodil Kráľ po stopách Jánošíka a Uhorčíka, a zapisoval piesne a povesti. Autor slávnej básne Smrť Jánošíkova urobil aj nesmierne užitočný opis písomnosti zo súdu z marca 1713, ktorý neskôr odovzdal do zbierok Matice slovenskej Pavol Dobšinský.

.aktívny zbojník a pasívny ľud?
Poľská slavistka Joanna Goszyńska v zásadnej knihe Mýtus o Jánošíkovi vo folklóre a slovenskej literatúre 19. storočia (2003) uvádza, že možno práve nepomer viny a trestu mladého Jánošíka spôsobil, že sa napokon stal výnimočným hrdinom ľudovej slovesnosti. Sympatie ľudu si získal údajným rozdávaním šperkov a peňazí. Súdne spisy pritom potvrdzujú iba obdarúvanie dievčat v rodnej Terchovej prstienkami. Vieme teda presne, čo dával on im, radšej však pomlčme, čo zrejme poskytli ony jemu. Popusťme uzdu fantázii a pripusťme, že okrem nehmotnej priazne to boli aj celkom hmotné skrýše, najmä v zime. Zbojníctvo bolo totiž sezónnou záležitosťou, trvalo od jari do jesene. Akokoľvek zvláštne to znie, zbojníci zimovali v teple na salašoch a v dedinách. A práve vo zveličení podružného faktu, že Jánošík obdarúval dievčence prstienkami z lupu, vidí Goszyńska pôvod najznámejšej jánošíkovskej legendy, podľa ktorej bohatým bral a chudobným dával. Legendy ničím iným nepodloženej. Naopak, analýza textov ľudovej slovesnosti poukazuje na viaceré nízke pohnútky jeho činov. Ku krádežiam ho nútil obyčajný hlad, neochota pracovať, vidina ľahkého zisku, túžba po pijatike, v krajnom prípade až nespútaná svojvôľa alebo krutosť. Výpovedná je v tejto súvislosti známa ľudová „poďme chlapci, poďme zbíjať, keď nemáme za čo píjať“.
Je pozoruhodné, že práve poľská bádateľka podrobila kritike nie ojedinelé pokusy slovenských romantických básnikov (Hodža, Hroboň) spojiť zbojníckeho hrdinu s mesianistickou ideológiou. Skôr než o Jánošíka išlo o ľud a jeho kritizovanú pasivitu. Aj spomínaný Botto, ktorý povzniesol Jánošíka na úroveň národného hrdinu, nastolil obraz vykupiteľa, ktorý cestou na šibenicu stretáva ľud. Ten je však zdesený, mlčí a kloní hlavy. Obraz pasívneho ľudu slúžil Štúrovcom ako ich trpká výčitka aj v rokoch meruôsmych. O Jánošíkovi ako dobrom zbojníkovi písal na sklonku 19. storočia aj Jonáš Záborský.
Zaujímavý obraz poskytuje poľská ľudová slovesnosť a tradícia. Bádateľka Barbara Rosiek na konferencii v Terchovej pripomenula, že Gorali veľmi presne rozlišovali dobrých a zlých zbojníkov. Po roku 1608, keď sa náhle zhoršila situácia, dedinčania sami chodili zbíjať do okolitých regiónov a zbojníctvo sa bralo ako bežný zdroj obživy. Rosiek spomenula aj dôležitý fakt diferencovaného vnímania zbojníkov v Poľsku: „Ak bola bieda a hlad, zbojníci boli vnímaní ako hrdinovia, ktorí pomáhajú obstarať obživu. A naopak, ak sa nižším vrstvám polepšilo, brali ich ako obyčajných zlodejov, ktorí zbíjajú len pre vlastný úžitok.“

.od zboja na mince
Zbojníctvo a zbojnícki hrdinovia nie sú žiadnym slovenským špecifikom. Podobné postavičky možno nájsť v dejinách všetkých okolitých národov. Niektoré z nich si, podobne ako Jánošík, získali sympatie ľudu a stali sa námetmi pre mnohé romantické umelecké diela. A predsa je Slovensko v niečom iné. Zbojník tu, na rozdiel od okolitých krajín, nezostal len súčasťou miestneho folklóru, ale stal sa národným symbolom. Jeho portrét sa objavoval na pamätných medailách, minciach a dokonca aj na štátnych vyznamenaniach. Nejedna zahraničná návšteva si ešte aj dnes ako oficiálny dar odnáša zo Slovenska symbolickú jánošíkovskú valašku.
Podľa etnologičky Hany Hlôškovej získal Jánošík tento status po roku 1948. Samozrejme, v zdeformovanej podobe bojovníka za sociálne práva ľudu. „Komunistickému režimu sa znakovosť tejto tradície priam núkala. Znárodnenie, poštátnenie bolo v súlade s tézou o nastoľovaní spravodlivosti vládou ľudu,“ hovorí Hlôšková. Ako to v tých časoch bývalo zvykom, ideológom prišli rýchlo na pomoc aj niektorí ochotní vedci. Napríklad etnológ Andrej Melicherčík vo svojom diele Juraj Jánošík, hrdina protifeudálneho odboja slovenského ľudu, napísal: „Veľký význam Jánošíkovho zbojníckeho vystúpenia bol práve v tom, že po potlačení povstania Františka Rákocziho II, po celkovom sklamaní a vytriezvení, aké zavládlo v poddanských masách, dvíha pánmi pošliapanú zástavu boja za slobodu a práva poddaného ľudu. Jánošíkov zboj v podmienkach, aké na Slovensku zavládli po Satmárskom mieri, je v skutočnosti pokračovaním všetkého revolučného, čo sa v slovenskom roľníckom ľude v minulých storočiach nahromadilo.“
Dôsledky takéhoto heroizujúceho výkladu Jánošíkovej osoby sú cítiť dodnes. Keď etnologička Hlôšková robila v 90. rokoch sondážne ankety medzi maturantmi bratislavských gymnázií a pýtala sa ich, koho považujú za národných hrdinov Slovákov, študenti Jánošíka zaradili do jedného radu so Štefánikom, Hviezdoslavom či Štúrom. Slávny zbojník dokonca v počte získaných hlasov vysoko prevažoval.

.súčasť veľkej hry?
Hoci aj počas socializmu sa objavili snahy písať o Jánošíkovi inak ako len o altruistovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával, viaceré vyústili do vytvorenia nových legiend. Asi najlepším príkladom je kniha Jozefa Kočiša Neznámy Jánošík. Autor chcel zasadiť zbojníctvo na Slovensku do širšieho kontextu Rákocziho protihabsburského odboja. Rákoczi síce nebol žiadnym bojovníkom za práva ľudu a reprezentoval skôr odpor veľkej časti uhorskej šľachty proti habsburskému centralizmu, pre svoje povstanie sa mu však podarilo získať si sympatie aj medzi časťou slovenských poddaných. Jeho nariadenia o tom, že všetci, ktorí sa pridajú k povstaniu, plus ich potomkovia, budú zbavení poddanských povinností, ako aj náboženská tolerancia, mu pomohli pod svoje zástavy zlákať aj veľký počet Slovákov. Keď sa však po porážke pri Trenčíne v roku 1708 značná časť Rákocziho vojska rozpadla, mnohí Slováci sa nevrátili do svojich rodných dedín – kde ich čakala robota na panskom – ale ušli do hôr a začali zbojníčiť.
Kočiš Jánošíkovi pridáva ďalší rozmer. Vykresľuje ho ako uvedomelého uhorského vlastenca a podporovateľa Františka Rákocziho. Vraj rátal s vypuknutím nového povstania a zbíjať začal len preto, aby mohol vystrojiť väčší vojenský oddiel. K týmto záverom Kočiš prichádza na základe zvláštnych interpretácií výpovede Tomáša Uhorčíka pre súdom. Jánošík vraj svojmu druhovi prezradil, že na tajným miestach ukrýva súkno a zbrane. Kočiš tvrdí aj to, že zbojnícky hrdina bol v kontakte s rákocziovským plukovníkom Viliamom Vinklerom a dodáva, že v tom období na severozápad Slovenska z poľskej emigrácie tajne cestúval aj ďalší legendárny Rákocziho plukovník Adam Javorka, mimochodom, tiež Slovák z Veľkých Kostolian.
Námet na filmový scenár ako hrom. Problém však je, že žiadne z týchto Kočišových tvrdení neboli nikdy podložené historickými faktami. „Bol to nový mýtus. Jánošík predtým, ako sa dal na zbojníctvo, síce skutočne pôsobil v Rákocziho povstaní, vzápätí však vstúpil do cisárskej armády, čím naopak demonštroval súhlas s establišmentom,“ tvrdí Hlôšková.

.tá naša povaha
Uvažovanie nad mentalitou národa je vždy tak trochu chôdzou po tenkom ľade. Zaujímavé je, že takmer vždy, keď sa k tomu niekto na Slovensku odhodlal, bol Jánošík v týchto úvahách prítomný.
Oportunisti či Jánošíci? – pýtal sa na adresu Slovákov v názve svojej eseje z roku 1968 historik Ľubomír Lipták. A dokazoval, že platí oboje súčasne. Dejiny Slovákov boli podľa neho dlhými obdobiami prispôsobivosti a politického oportunizmu, v ktorých sa však z času na čas objavili výbuchy akéhosi rebelantstva, ktoré Lipták nazýva aj radikálnou negáciou či individuálnym jánošíčením. Jednorazovým, nekonštruktívnym a bez širšieho programu. Tento stav okrem iného vysvetľoval nedostatočne rozvinutým občianskym vedomím a slabým zmyslom pre veci verejné.
O jánošíčení písal aj spisovateľ Vladimír Mináč. Na rozdiel od Liptáka ho však chápal pozitívne a používal ho ako argument vo svojich polemikách so štúrovskou koncepciou „holubičieho národa“. Tvrdil, že nie sme národ holubičí, ale plebejský, v ktorom je zakódovaná chuť na vzburu a protest. „Zbojníčenie, jánošíčenie sa zďaleka neskončilo v osemnástom storočí, ale trvá v nás ako náklonnosť na individuálnu vzburu, ako chuť zmeniť sudbu cápaním po papuli, ako viera, že možno zmeniť svetské poriadky na náš vlastný poriadok jediným úderom alebo pichnutím noža,“ napísal v eseji Kde sú naše hrady?
Robiť zodpovedných za jánošícky kult iba komunistických ideológov by však bolo nespravodlivé. Ten živili viaceré zdroje: naznačujú to nielen historické fakty, ale aj sociologické štúdie o vysokej miere rovnostárstva a hlboko zakorenenej nedôvere k tým, ktorým sa podarilo niečo dosiahnuť („pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom…“).
Jánošíčenie v rôznych podobách pretrváva doteraz. Veď ešte dnes vyznievajú aktuálne takmer štyridsať rokov staré Liptákove vety: „Nevítanými, ale reálnymi hosťami v súčasnej slovenskej politike sú aj moderní dediči tradičného prispôsobovania sa a huráradikalizmu… Cítiť ich v prevahe kolkárov na našom športovo-politickom kolbišti a nedostatku šachistov schopných myslieť o niekoľko ťahov dopredu, a nie na momentálne výhody. Najmä ak odrátame tých majstrov športu, ktorí v tradíciách, žiaľ, toľkých našich predkov premýšľajú iba nad svojou súkromnou partiou.“

Autori: Andrej Bán, Jozef Majchrák
Zdroj: .týždeň

Pridať komentár

Vašu emailovú adresu nezverejníme. Povinné polia sú označené

Novinky na e-mail

Odoberajte novinky z Terchovej na e-mail, ako to už robí 517 ľudí! Raz do týždňa vám príde na e-mail súhrn noviniek zo všetkých webov, ktoré sa venujú Terchovej.

Reklama